Pri spomienke na udalosti spred tridsiatich rokov, ktoré znamenali zásadnú zmenu politického režimu, je záhodno spomenúť aj zmeny, ktorými odvtedy prešla evidencia pozemkového vlastníctva a spôsob, akým nazeráme na pozemkové úpravy.
Zásadnú odlišnosť pozemkových úprav za minulého režimu, t.j. v období socializmu, od pozemkových úprav, ako ich poznáme dnes, celkom dobre ilustruje spomienka na pozemkové úpravy ako jeden z učebných predmetov odboru Geodézia a kartografia na vtedajšej Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity. Šlo o pomerne nenáročný a nezaujímavý predmet, na ktorom sme sa mohli naučiť, ako vykonávať tzv. hospodársko-technické úpravy pozemkov, v preklade do zrozumiteľnej reči: ako zjednodušiť a zmeniť krajinu tak, aby bola ľahšie využívateľná socialistickým (veľkoblokovým) poľnohospodárstvom. Samozrejme, bez ohľadu na nejaké vlastnícke vzťahy, ktorých evidencia počas obdobia socializmu ani neexistovala. V situácii, keď celá spoločnosť bojovala proti svetovému imperializmu a za vyššie úrody, by vlastnícke vzťahy k poľnohospodárskej pôde len zbytočne zdržiavali. Všeobecne akceptovanou a komunistickými agitátormi hojne pripomínanou mantrou bola potravinovú sebestačnosť (sic.), ktorú sme ako spoločnosť dosahovali najmä vďaka tomu, že dovoz čohokoľvek z kapitalistického zahraničia bol vzhľadom na nedostatok devíz obmedzený na úplné minimum. Na cvičeniach z pozemkových úprav sme sa naučili základné poznatky o erózii pôdy (je napodiv stále aktuálna) alebo napr. spôsob ako vypočítať výšku reflektora na poľnohospodárskom mechanizme nad terénom (myslel som si, že je to pre geodeta absolútne nepoužiteľná informácia, ale nakoniec som ju použil – a to práve teraz, hoci len ako hmlistú spomienku)... a mnoho ďalších užitočných i neužitočných poznatkov. To všetko sa malo stať a našťastie aj stalo minulosťou.
Zmeny po novembri 1989 sa v oblasti vlastníckych práv k pôde, evidencie pozemkového vlastníctva a pozemkových úprav prejavili najmä prijatím dvoch zákonov – Zákona č. 229/1991 Zb. o pôde a Zákona č. 330/1991 Zb. o pozemových úpravách. Zmyslom týchto zákonov bolo jednak navrátenie skonfiškovaných (čítaj ukradnutých) nehnuteľností ich pôvodným majiteľom a jednak dobudovanie evidencie pozemkového vlastníctva a jeho usporiadanie pomocou pozemkových úprav. Práca na dvadsať-tridsať rokov, hovorili vtedy odborníci ale predovšetkým politici. Boli sme predsa krajinou smelých päťročných plánov a nereálnych predsavzatí (už-už sme mali v pláne predstihnúť kapitalistické krajiny, keď v tom prišiel koniec). Každopádne, vďaka prijatiu týchto dvoch zákonov sa mohli začať práce na obnove evidencie vlastníckych vzťahov k pôde, ako ju poznáme a používame dnes. Jeden klik do mapy v internetovom prehliadači a okamžite máme informácie o nehnuteľnostiach a vlastníkoch. Popri tom, že sme po r. 1989 mohli začať chodiť na nákupy na Mariahilfer Straße, sledovať bez obmedzenia západné filmy a počúvať hudbu, došlo aj k nenápadnej, ale o to dôležitejšej zmene – zaradili sme sa k vyspelým právnym štátom, v ktorých sú garantované vlastnícke práva ku všetkým nehnuteľnostiam, t.j. aj k poľnohospodárskej a lesnej pôde.
Autorov týchto zákonov dokonca podozrievam z nechutného zámeru dosiahnuť, aby sa naše poľnohospodárstvo a tým aj naša krajina začali postupne podobať poľnohospodárstvu a krajine napríklad v Rakúsku alebo v Nemecku. Zámer im nevyšiel úplne na sto percent. Zásluhou ukončených Registrov obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) máme takmer dokončenú evidenciu vlastníckych vzťahov k pôde, avšak vzhľad našej vidieckej krajiny sa prakticky nezmenil. Krajina je naďalej rozdelená na obrovské, niekoľkodesiatok hektárov veľké lány a Wischmeierova-Smithova univerzálna rovnica na určenie straty pôdy (erózie) sa tak skoro neprestane používať. Pohľad na ortofotomapu na rozhraní Slovenska a Rakúska hovorí za všetko.
Práce na projektoch pozemkových úprav sa síce začiatkom 90-tych rokov rozbehli, ale vzápätí prax ukázala, že je najprv potrebné dobudovať evidenciu vlastníckych vzťahov. Tých dvasať-tridsať rokov napokon bolo potrebných na ukončenie ROEP-ov a samotné pozemkové úpravy zostali okrajovou témou.
Medzitým sa poľnohospodárska pôda stala komoditou, ktorej cena neustále stúpa a navyše jej užívanie je aj podmienkou na poberanie tzv. priamych platieb. Snaha o monopolizáciu využívania poľnohospodárskej pôdy (t.j. poberania agrodotácií) je podopieraná argumentami opierajúcimi sa opäť o potrebu potravinovej sebestačnosti. Pocit akéhosi potravinového ohrozenia je zámienkou na príjímanie zákonov, ktoré zvýhodňujú užívateľov na úkor vlastníkov.
O pozemkových úpravách sa v médiách najmä politici často vyjadrujú ako o nástroji slúžiacom výhradne na zníženie rozdrobenosti poľnohospodárskej pôdy. A nezabudnú dodať, že scelenie pôdy je pekná vec, ale načo to celé je, keď sa neskorším dedením i tak opäť rozdrobí. Ignorujúc fakt, že zákon proti drobeniu poľnohospodárskych pozemkov platí od r.1995 a že pozemkové úpravy zďaleka neriešia iba sceľovanie spoluvlastníckych podielov.
Spisovateľ a poslanec vtedajšieho Národného zhromaždenia ČSSR Vladimír Mináč v r. 1983 v úvode k priekopníckej publikácii Historické štruktúry krajiny o situácii, v akej sa nachádzala naša krajina a spoločnosť vyslovil jednoduchú, ale výstižnú charakteristiku: „Sme chorý národ v chorej krajine“.
Niečo sa odvtedy evidentne zmenilo k lepšiemu – zmizli ťažké environmentálne záťaže a štatistické ukazovatele hovoria o lepšom zdraví a vyššom veku dožitia obyvateľstva SR. Vzhľad slovenskej krajiny však stále prevažne nespĺňa naše predstavy o mieste, kde by sme chceli s radosťou žiť, pracovať a tráviť svoj voľný čas. Na to, aby krajina takou bola, pritom stačí na pohľad tak málo – aby každý kúsok zeme mal svojho vlastníka, svojho pána, ktorý sa o ňu bude starať tak, aby prinášala úžitok jemu i jeho potomkom, aby teda o krajine nerozhodovali užívatelia, ktorým ide o okamžité zisky. A aby sa horeuvedené naplnilo, je potrebné zrealizovať komplexné pozemkové úpravy na celom území SR.
Možno tridsať rokov naozaj nestačilo (hoci napr. v Českej republike im stačilo aj desať), možno je naozaj potrebné štyridsaťročné putovanie púšťou neistých vlastníckych a užívacích vzťahov, aby sme ich upratanie považovali za úplnú samozrejmosť.
Prijatím strategického dokumentu Návrh opatrení na urýchlené vykonanie pozemkových úprav v SR sa vytvorli predpoklady na kontinuálne vykonávanie komplexných pozemkových úprav na celom území SR. Verme, že doterajšia iniciatíva bude mať pokračovanie v konkrétnych krokoch – v obstarávaní a zazmluvňovaní nových projektov PÚ.
Pozemkové úpravy boli počas nášho vysokoškolského štúdia predmetom s neveľkou vážnosťou, zásluhou spoločenských zmien po novembri 1989 sa stali opatrením, ktoré môže mať pre našu krajinu i spoločnosť zásadný význam. Pre nás projektantov PÚ by bolo celkom fajn sa na niečom takom podieľať.