Snaha zmeniť ústavu a dostať slovo pôda do ústavy je nepochybne cieľom, ktorý má všetky znaky vlastenectva, hrdosti a lásky k našej krajine. Ale postaviť sa za túto zmenu vyžaduje trocha opatrnosti a prezieravosti. Som projektant pozemkových úprav a myslím si, že niektoré problémy s vlastníctvom pôdy, ktoré sa riešia zmenou ústavy sú riešiteľné aj inými prostriedkami, ktoré má štát a obce k dispozícii. Myslím, že použitie reštriktívnych opatrení ukázalo, že sa dajú veľmi ľahko obísť a veľmi ľahko sa budú dať obísť aj ďalšie reštrikcie. Myslím, že problém je niekde inde a navrhovaná zmena ústavy sa preto môže obrátiť práve proti tým, ktorí ju v dobrej viere podporujú.
Hľadať riešenie na otázku, ako chrániť pôdu pred jej predajom nespočíva v reštriktívnych opatreniach. Je to celý systém hospodárenia na pôde, celý systém povyšovania užívateľov nad vlastníkov. Zmeny zákona č.330/1991 Z.z. za posledných pár rokov to len dokazujú, kde sa od explicitného ukončenia nájomných zmlúv v obvode projektu po zápise projektu dostali do stavu, že "po ukončení ak vlastník, ako doterajší prenajímateľ takúto zmluvu (existujúcu) podpísať odmietne, má právo doterajší nájomca domáhať sa žalobou, aby súd nahradil vôľu vlastníka" (viď Usmernenie k platnosti nájomných vzťahov po schválení vykonania projektu pozemkových úprav, č.4779/2014-430 z 5.11.2014). V zásade je pre vlastníkov takmer nemožné zmeniť užívateľa, očakávať zvýšenie nájmu alebo očakávať v mnohých prípadoch aj samotné nájomné. Takže zvýšenie ochrany pôdy a posilnenie nájomných vzťahov je kontraproduktívne k prístupu nových subjektov k pôde.
Ak sa pozriete v tomto kontexte očami vlastníka, ktorý keď dostane cenovú ponuku na predaj pozemkov vo výške, ktorá presahuje príjem z nájmu pozemkov na budúcich 50 a viac rokov, tak nemá dôvod váhať, a keď sa k tomu pripočíta jeho životná situácia, tak tu je odpoveď na otázku ochrany pôdy. Preto je dôvodom zvyšujúceho tlaku na predaj pôdy je správanie sa samotných užívateľov pôdy. V záujme zvyšovania svojich ziskov sa nesprávajú celkom eticky a obmedzujú vlastníkov. Jednak nízkou výškou nájmu, jednak neplnením si povinností vyplývajúcich zo zmlúv a zneužívaním systému evidencie pôdy a identifikáciou pozemkov na produkčné plochy. Príkladom je neuzavretie nájomných zmlúv v prípade, že majú „pokryté produkčné plochy“ výmerou pozemkov prenajatých od štátu.
To ako sa bude štát správať voči tým, ktorí ho podporujú sa dá nájsť novelizácii zákona č.330/1991 o pozemkových úpravách. Myslím, že štát by mal poskytovať rovnaké výhody všetkým a novela zavádza nové kategórie užívateľov, ktoré budú profitovať na úkor ostatných. V prvom rade sa jedná o sídla marginalizovaných skupiny obyvateľov (myslia sa tým rómske osady), pre ktoré sa vlastníctvo vysporiada na úkor štátnej pôdy a druhú skupinu užívateľov poľnohospodárskych dvorov, kde sa môže podobným spôsobom vysporiadať vlastníctvo, opäť na úkor štátnej pôdy. Prečo takéto výhody neposkytne aj normálnym vlastníkom?
Myslím, že podobný princíp a podporu nemôžu uplatniť ostatné skupiny obyvateľov, napríklad obyvatelia bytoviek mestských sídlisk postavených pred rokom 1989, kde nie sú pod nimi vysporiadané všetky vlastnícke vzťahy a vlastníci bytov sú v nevýhode voči vlastníkom týchto pozemkov. Podobný princíp nemôžu uplatniť vlastníci rodinných domov, kde v dôsledku historického vývoja vlastníctva sa vlastnícke vzťahy nedajú usporiadať (napríklad ak máte spoluvlastníka známeho vlastníka s neznámym pobytom, ktorého zastupuje Slovenský pozemkový fond) a vysporiadanie ak vôbec k nemu dôjde, trvá niekoľko rokov, ak nie desaťročí. Podobný princíp si nemôžu uplatniť ani obce, ktoré zdedili nevysporiadané komunikácie v intraviláne. Môžu podobný princíp uplatniť aj obyvatelia vidieckych sídiel? A dalo by sa takto pokračovať na ďalšie skupiny.
Ak chceme pôdu naozaj chrániť, tak by sme mali využívať tie nástroje, ktoré máme. Problém nespočíva v tom, že nefungujú, ale v tom že ich neuplatňujeme a nevenujeme sa im.
Zákon č.330/1991 Z.z. je nástrojom na majetkoprávne a topologické usporiadanie vlastníctva pôdy. Na jednej strane zjednodušuje vzťah vlastníkov k produkčným plochám (LPIS), definuje tzv. spoločné zariadenia a opatrenia, ktoré slúžia nielen na ochranu pôdy (ekologická, protierózna) a umožňujú prístup k pozemkom.
Jedným z dôležitých prvkom pozemkových úprav je vytváranie tzv. nescudziteľných pozemkov, teda pozemkov, ktoré zostávajú vo vlastníctve obce (ako spoločenstva, nie obce ako právnickej osoby), čo vytvára možnosť ochrany pôdy pred scudzením – zachovanie prístupových komunikácií môže byť brzdou v neželanom ale aj želanom rozvoji územia. Jedným zo základných dokumentov pre projekt pozemkových úprav sú územné plány a tie definujú budúcu štruktúru vlastníctva, a navyše ju aj realizujú vlastnícky, napr. verejné priestranstvo zostane verejným priestranstvom vo vlastníctve obce.
Pozemkové úpravy využívajú ešte jeden nástroj, ktorý je jedným zo základných podkladov – územný plán. Väčšinou vnímame územný plán ako nástroj riadenia výstavby, ale je to aj nástroj určujúci limity funkčného využitia územia a aj poľnohospodárskeho využitia územia. Spolu s pozemkovými úpravami definuje aj manažment poľnohospodárskeho využitia územia a definuje tak právny rámec, ktorý obciam dáva možnosť regulácie, napr. z dôvodu protipovodňovej ochrany ku vzťahu k pestovaným plodinám.
Problém neobrobených plôch nie je problémom dotácií, ale problémom nevyriešených vlastníckych vzťahov a nedostatočného uplatňovania existujúcich nástrojov. Užívatelia pôdy si majú spravidla prenajatú všetku pôdu, vrátane ostatných plôch, aby sa vyhli explicitnej identifikácii vlastníctva na produkčné plochy a konfrontácii s vlastníkmi pôdy.
V súčasnosti sa žiadne pozemkové úpravy nevykonávajú, hoci pozemkové úpravy majú nespochybniteľný prínos pre všetkých.
Vlastníctvo pôdy je jedným z mála dôvodov, kedy sa občan postaví proti štátu a spravidla je aj úspešný. Veríme, že vlastná pôda a vzťah k nej je a bude kotvou, ktorá uživí a udrží ľudí na Slovensku. Preto by sa ochrana pôdy pred predajom do zahraničia mala otočiť v tom zmysle, že bohatý hospodár nepredáva svoj majetok. Štát by mal preto hlavne podporovať vlastníctvo a poľnohospodárstvo ekonomickými nástrojmi na zvýšenie produktivity a ziskovosti poľnohospodárskej výroby vo všetkých jej formách, a samozrejme aj vykonávaním pozemkových úprav, ako efektívneho nástroja ochrany pôdy a podpory pôdohospodárstva.